Dobrodružstvo a cestovanie idú ruka v ruke a preto tu máme ďalší príbeh o Slovákovi, ktorý sa vybral na svoju dlhú cestu po svete.

Po úspešnom a zaujímavom rozhovore so stopárom Jaroslavom, ktorého cesta mapuje známe filmové miesta, som sa rozhodol pripraviť ďalší zo série rozhovorov.
Kroky slovákov vedú naozaj do celého sveta a každého jedného cestovateľa určite veľmi poteší, keď na svojich cestách nejakého stretne. Samozrejme, že naša populácia nie je tak veľká ako napríklad u susedného Poľska, no napriek tomu náš jazyk počuť v rôznych kútoch sveta.

Natrafil som na ďalšieho Slovenského cestovateľa, ktorého cesta a príbeh ma zaujal, miestami šokoval a samozrejme aj pobavil. Jeho meno je Stanislav a za sebou má už množstvo odšlapaných kilometrov po zaujímavých miestach a kopec zážitkov, ktoré spomenul aj v samotnom rozhovore.

Zdravím ťa Stanislav. Na začiatok by si mohol v krátkosti našim čitateľom prezradiť niečo zaujímavé o sebe.

To je jedna z vecí, ktorú zbožňujem na cestovaní: za každým sa sám dozvedám niečo nové a zaujímavé o sebe. Napríklad hodne rýchlo viem adaptovať svoje správanie a vzhľad do iných kultúr a rýchlo sa začnem dobre orientovať v cudzom prostredí. Potom je to to, že nikdy by mi ako maniakovy do elektronickej hudby nenapadlo, že sa zaľúbim do tradičnej inštrumentálnej hudby, hlavne púštnych kultúr. Zvláštne na mne je, že ako pozorovateľovy ti budem na prvý pohľad (v prvom dojme) pripadať ako silne religiózny človek. Obliekam sa tak a aj etiketu správania takú z pravidla používam. Neviem prečo je to tak, lebo v mojom súkromnom názore považujem náboženstvo skôr za niečo škodlivé pre spoločnosť a teda mám k nemu trochu apatiu. Na častú otázku, či som moslim odpovedám: Ja som všetko! Viacerí sa mi už snažili propagovať krásy islamu, ale mne to náboženstvo zaváňa tým samým otravným konzervativizmom aký poznám z kresťanského domova.

Keďže sa zaujímam o ľudí cestujúcich po svete a natrafil som aj na teba, prezraď mi ako to celé začalo?

Ako to začalo? No po dvoch depresívnych rokoch žitia v rodičovskom dome bez poriadných vyhliadok na budúcnosť, som si povedal a dosť! Povedal som si, že musím zmiznúť z domu preč, inak zošaliem ešte viac. Našiel som dobrovoľnícku stránku workaway.info, ktorá mi dala šancu zmiznúť a žiť inde a bez stresu. Moji rodičia sú silné religiózny ľudia (katolíci), čo vysvetľuje tú moju dnešnú apatiu k náboženstvu. Po cestovaní som vždy túžil už od malého veku, len nikdy som nemal nato prostriedky a to bolo frustrujúce. Preto som si ten workaway pochvaloval, že mi umožnil cestovať bez potreby veľa prostriedkov. Prvý krát v živote som začal stretávať alternatívnych ľudí bez religióznych predsudkov. Zavoňalo mi hippie štýl a ezoterika. To boli moje prvé zážitky mimo hniezdo, v novom prostredí. Bol som na ekologickej vegánskej farme na juhu Portugálska. To prostredie pôsobilo na mňa trochu ako pobyt v Ašráme. To bolo zrovna to, čo som po tých dvoch rokoch žitia s rodičmi potreboval.

Je obdivuhodné, koľko Slovákov sa nachádza v zahraničí a o to zaujímavejšie je, keď navštevujú rôzne netypické destinácie a miesta ako ty. Aké krajiny si doteraz navštívil a ktorá, z nich ti najviac prirástla k srdcu?

Tak ja cestujem zatial len 3 roky a prvých 1 aj pol roka som nemal prostriedky na cestovanie a teda cestoval hodne pomaly. Takže tých krajin nie je až tak veľa. Mimo Európu som bol zatial len v Maroku (plus na záp. Sahare), v Egypte, Jordánsku a teraz som v Turecku. V Európe som toho navštívil už viac: Portugálsko (plus Azory), Španielsko, Francúzko, Británia (Anglicko, Wales, sev. Irsko), Irsko, Island, Benelux (Holandsko, Belgicko, Luxembursko), Nemecko, Dánsko (plus Faerske ostrovy), Norsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko (len sever), Slovinsko, Chorvátsko, Maďarsko, Česko, Slovensko. Ktorá krajina mi zatiaľ najviac prirástla k srdcu? Nuž čo ja viem? Maroko bolo veľmi priateľské a mám doteraz mnoho kamošov tam a tie festivaly tradičnej hudby, čo som tam zažil, mi dali nádherné zážitky. Na Islande a Faerských ostrovoch, som sa tiež cítil slobodne. Severskú mentalitu ľudí priam milujem a tá Islandská je plus k tomu aj divokejšia. Tie vulkány majú týpci v krvi (smiech).

Aký druh cestovania uprednostňuješ a prečo? 

Ja postupne mením štýl cestovania. Spočiatku to bolo také zberateľské, chcel som mať toho čo najviac navštíveného a preliezť čo najviac. Teraz dávam viac aj na interakciu s prostredím, kontakt s miestnymi a hlavne festivaly a kultúrne programy. Hoci vlastne v praxi sa mi aj tak doteraz podarilo často sa dostať do kontaktu s kultúrnym svetom danej krajiny. Plus snažím sa dostávať viac do kontaktu s inými cestovateľmi a plánovať s nimi trochu cesty. Nachádzam ich na hosteloch, alebo cez internet. Sám cestovať je nuda!

Ocitol si sa na svojich cestách v situácií, keď si bol v nebezpečenstve, alebo ohrození života?

To je jedna z tých zaujímavostí o mne, ktorú sa o sebe dozvedám cez cestovanie: že nejak nikdy nemám strach a vrham sa do dobrodružstva bez toho aby som dva krát myslel. Neviem vážne sa mi zatial viac menej nič nestalo, okrem toho, že som bol zrovna nedávno v Jordánsku zatknutý a držaný vo väzbe 2 dni, ale to je už k inej otázke.

 

Čo všetko je súčasťou tvojho vybavenia?

Tak to sa priam každou sezónou mení. To odzrkadľuje aj zmeny môjho štýlu cestovania. Keď som začínal, môj ruksak vážil 20kg, dneska už len 7,5kg. Až sa hambím prezradiť, čo za hlúposti som zo začiatku pratal do ruksaku (smiech). Už si ani nepamätám, ale keď si spomeniem ako som tam pchal vankúš, sa musím smiať. Každú sezónu som mal vo výbave stan, spacák a nejaké oblečenie. Túto sezonu mám miesto stanu bivysac. Experimentujem čo to dá, kvôli snahe minimalizovať vybavenie. Prvé dve sezóny som vláčil so sebou laptop, kameru a telefón, a však tento rok som všetko zredukoval na jeden smartfón a solárnu nabíjačku. Predminulú sezónu som trávil hodne v Alpách a teda moja výbava bola do vysokých hôr: nepremokavé oblečenie, tvrdé hiking boty, plynový varič pre sáčkové polievky a lyžiarské okuliare pre UV ochranu počas trekovania po ľadovcoch. Dneska mám okrem spacáku, bivysacu a smartfónu so solárnou nabíjačkou, len sieťku na hlavu proti komárom, keď spím vonku v bivysacu, arabská šatka na hlavu proti silnému slnku, flašu na vodu s filtrom, box prvej pomoci, zubná hygiena, okrem ťažkých hiking bot ešte flipflopy. To je v podstate výbava do púštnych krajín viac menej. Snažím sa rozmýšlať, čo tam ešte mám, ale fakt ma nič nenapadá. Chcem si kupiť okuliare s UV filtrom, pretože v niektorých hlavne púštnych krajinách, je mnoho slnečnej radiácie. Smartfón mi skutočne nahrádza veľa iných vecí, ktoré som pred tým potreboval. Potrebná offline navigácia mi šetrí veľa problémov, ktoré som v minulých sezónach mal. Tá je hodné zlatá, hlavne v arabských krajinách, keď sa nemusím spoliehať na otravných taxikárov, čo sa ma vždy pokúšajú okradnúť o prachy. Kamera: nie som profesionálny fotograf a teda kamera na smartfóne mi stačí. Telefón užívam tak, že v tých krajinách kde zostávam mesiac, si vždy kúpim sim kartu a objednám pár giga internetu. Mať mobilný internet po ruke, mi ušetrí často kopec problémov, času a aj peňazí. Toto pravidlo som začal aplikovať len teraz, poslednou sezónou a teda už nemusím hľadať wifiny po meste ako doteraz. Plus v krajinách mimo Európu wifiny na hosteloch, ako aj v baroch nie su niečo, načo sa dá spoľahnúť (v mojom prípade Egypt a Jordánsko), a však mobilný operátory ma zatiaľ nesklamali.

Ako riešiš financovanie svojich dobrodružstiev na cestách?

Tak začnem s tým, že v dávných dobách som žil v Británií a teda mal som tam kontakty. Teda vybehol som na konci svojej prvej sezóny do skladu v británii, zarobil balík a vrátil sa znova na workaway. Posledný workaway na konci druhej sezóny, som bol v Rakúsku a hostitel mal známeho v Nemecku, blízko Lipska, ktorý už 20 rokov robí rizikové spilovanie stromov. Zobral ma na sezónnu prácu. Tam som si uvedomil, že sa mi naskytla šanca sa chytiť kariéry. On už postarší si hľadal následníka v biznise a mile rád do mňa investoval svoj čas a vedomosti. Dneska som už po dvoch pracovných sezónach, som značne pokročilý v tejto ťažkej, namáhavej, ale zato dobre platenej práci a rozprávam plynule nemecky. Cestovať po svete môžem aj s touto prácou, ale zatiaľ si ju odpracujem v zimných mesiacoch v Nemecku a zvyšok roka cestujem. Workaway používam zriedka, pretože hoci je to veľmi lacný štýl cestovania, je hodne pomalí a ja si už môžem dovoliť cestovať viac nezávisle. No a opísať prácu, nuž v podstate lozím po stromoch a opilujem ich, alebo spilujem vo výške a zlaňujem odpílené konáre dole na zem ak treba, alebo ich nechám padnúť ak je miesto. Takže na záver dodám, že to je tiež to, čo na cestovaní milujem: stal som sa človekom, ktorý má karieru, dobré vyhliadky na budúcnosť, prestal som byť brzdený náboženstvom a vediem o hodne slobodnejší a šťastnejší život. Prešiel som si cez obdobie nasávania ezoterizmu, ktoré bolo potom nahradené obdobím pragmatizmu. Môj šéf v Nemecku je priam drsne pragmatický mysliaci človek. Ja som sa to od neho naučil a hodne mi to pomáha sa úspešne prebíjať životom. Verím len v to, čo reálne funguje, alebo viem ako výhodne spraviť aby to reálne fungovalo. V iné neverím a teda netratím tým čas a energiu. A to mi pomohlo vykoreniť z mysle náboženstvo kompletne. Pragmatizmus má rozum, ale nemá srdce. Ezoterizmus má srdce, ale nemá rozum. Preto je výhodné tieto dve kombinovať.

 

Zbierka tvojich zážitkov musí byť naozaj bohatá, spomenieš si na svoj najlepší a najhorší zážitok?

Jop začnem tým najlepším samozrejme! Rád chodím na nádherné ‘Rainbow gatherings’ . Sú to niečo ako hippie stretnutia v divočine. Veľa alternatívnych ľudí ( od pár desiatok až po tisíce) sa stretavajú uprostred pannenskej divočiny, aby tam zostali po jeden cyklus mesiaca. Stretnutie sa nesie v duchu ezoterizmu, starých nomádských kultúr, tancovania na jamboree, spievania mantier, polovica ľudí sú tu uplne nahí (spravidla vrátane mňa). Ľudia, ktorých si v živote nevidel, ťa spontánne objímajú a hovoria ‘welcome home!’. Nie je to nijako organizované, všetko sa tam deje viac menej spontánne. Bol som už 4 krát na tomto gatheringu a môj najkrajší bol na Azorách. Proste láska! Veľa lásky! Na niektorých rainbows sa nájdu mrzutosti a problémy, ale na tomto boli proste všetci nádherný. Môj najhorší zážitok sa udial zrovna nedávno, už som ho tu spomenul, udial sa v Jordánsku. Mám smolu, že mám pre blízky východ zrovna provokatívny vzhľad (veľká brada a dredy). Zrovna takí ľudia vyzerajú ako Daeš. A ja som spal nadivoko asi 70km od hraníc zo Sýriou. Na druhý deň ma zbalila tajná polícia a nasledoval celý deň vypočúvania a prevážania v putách a šatkou na očiach. Prehľadali mi veškerú internetovú korešpondenciu, všetky moje veci, ale nenašli žiadnu moju spojitosť s Islamským štátom. A však aj tak som bol označený za podozrivého a presunutý do zadržiavacej cely, až do doby môjho odletu z krajiny. To boli dva dni a tie som strávil v cele spolu s cudzincami, ktorí sa na území Jordánska zdržiavali ilegálne. Spravidla ľudkovia z iných Arabských zemí a Indického subkontinentu. Veľmi priatelský ľudia, bolo mi ich ľúto, že tam musia 2 mesiace trčať. Mňe prišli otravné aj tie dva dni, pretože okrem sedenia, ležania a spania tam nebolo čo robiť a denné svetlo si po celí čas nevidel. Pojem o čase stratený. Policajti neboli zrovna slušný, ak niekto prejavil nespokojnosť, alebo nespoluprácu, správali sa bezočivo a násilne. Bol som potom eskortovaný na letisko a tam som sa ich zbavil a letel do Turecka.

Svoje cesty si predom plánuješ alebo to nechávaš na náhodu?

Tak toto sa tiež poslednou sezónou začalo meniť. Minulú sezónu som mal naplánovanú od začiatku až do konca. Letenky búknuté úplne predom, teda čistá normalizácia. Kvôli tomu som nemal moc času na kamošov, nikde som sa moc dlho nezdržiaval a presúval som sa spravidla sám. Tento rok som sa rozhodol byť trochu viac flexibilnejší a neplánovať tak dlho dopredu. To pomenilo tento rok moju trasu. Pôvodne som chcel z Egypta letieť do Alžírska a potom na Kanáry a Kapverdy, ale otočil som to výhodnejšou trasou na Jordánsko a najlepšia letenka von z Jordánska bola do Ankary a teda som v Turecku. Cítim viac slobody. Jednoducho sa rozhodnem len pre jednu - dve krajiny dopredu a až neskôr sa viem rozhodnúť kam ďalej. Oproti predošlej sezóne je to o mnoho menej nudné, lebo spontánne udalosti majú u mňa už viac priestoru.

Ako riešiš ubytovanie a stravu?

V období workaway som toto nemusel riešiť. V Alpách som bol zase na sáčkových polievkach, pive a čokoláde (trekovať po Alpách chce hodne energie). Minulá sezóna bola hlavne o supermarketoch a jedení v parkoch z nakúpeného. Prespával som v stane a to aj v rámci miest. V Európe som na drzovku kempoval v mestských parkoch, skrytý v kríkoch. Môj stan mal tmavo zelenú farbu, takže som sa dobre skryl. Na Islande to bolo hardcore, čo sa týka stravovania. Je to tam šialene drahé a teda som používal metódy ako dumpster diving, alebo som pár krát vošiel do reštaurácie a dojedal nedokončené, respektíve ledva načaté taniere a robil sa, že som si ich vlastne ja objednal. Túto sezónu som už viac na lacných hosteloch, stravujem sa v rámci nich, alebo chodím do lacných reštík a supermarketov. Poslednou pracovnou sezónou som zarobil viac ako v predošlej a teda si môžem dovoliť žiť civilizovanejšie. Začínam sa už aj rozhýbavať v couchsurfingu.

Existuje nejaké TOP miesto, ktoré ťa zaujalo natoľko, že by si tam ostal žiť?

No, tak na toto som asi ešte primladý. Ale poviem vám, že ako som začal cestovať mimo Európu, začal som si vážiť Európskú úniu viac. Keď som videl Maroko, povedal som si, že takto vyzeralo Slovensko pred 20-timi rokmi. Chaos a neporiadok. Dneska sme už moderná krajina s mnohými možnosťami, aké sme pred tým nikdy nemali. Normálne som vďačný aj tým pravidlám od EU a byrokracií, pretože už aspoň nežijeme ako zvieratá. Na druhej strane je to druh normalizácie a to berie životu istý druh krásy a preto dobre bodne si vybehnúť do menej rozvinutej krajiny, nasať trochu divočiny! Nato mi poslúžil napríklad dobre Egypt. Doprava je tam totál chaotická, mestá hodne špinavé a technické vybavenie zastaralé. Mne by na usadenie sa vyhovovala krajina, kde normalizácia nieje potrebná, kedže ľudia sa tam vedia sami od seba správať civilizovane, ale to neviem či je vôbec možné (smiech).

Aké plány máš do budúcna? Plánuješ sa aj niekde usadiť, alebo budeš stále cestovať a spoznávať svet?

Tak zatiaľ viem len to, že chcem mať v budúcnosti ženu, deti a žiť buď v malomeste, alebo na vidieku. Pomimo toho ma baví myšlienka pracovať na projektoch znovu zalesňovania odlesnených, zerodovaných a poškodených krajín. Tá myšlienka ma veľmi baví. Chcel by som pracovať aj na projektoch boja s dezertifikáciou, napríklad v oblasti Sahelu (južná hranica Sahary). Chcel by som experimentovať s odumretou, spustošenou krajinou a priviesť ju znova k životu a zvýšiť jej produktivitu. Inými slovami: chcem byť človek, ktorý sadil stromy! 

Máš nejaký svoj tajný recept na cestovanie?

Nič nieje tajné! Len čakajúce na odhalenie! A svoj recept som už opísal. Dodám len toľko: zahoď všetok strach a keď chceš do nejakej krajiny, proste tam choď.

Na záver môžeš zanechať odkaz ľuďom, priateľom, rodine alebo známym.

Chcel by som poďakovať šéfovy v Nemecku, že mi dal šancu sa ekonomicky postaviť na nohy. Potom sú to ľudia z viacerých krajín, ktorí ma veľmi inšpirovali a s niektorými už ani niesom v kontakte. No a čo sa týka Slovenska, tak pozdravujem moje hippie sestry... mám menovať? Tak teda Zuzanku a Lindušku a celú ich hippie bandu, ktorú musím ešte riadne preskúmať. Ďalej pozdravujem svojho bráchu Ondreja, z ktorým si dobre rozumiem a máme spolu dobré spomienky. Potom sú to ešte nádherný ľudia, ktorých už poznám od pradávna. Všetkých Vás ľúbim!

Ďakujem za tvoj čas a prajem veľa zdravia a úspechov na cestách

Ak sa Vám rozhovor páčil, budem rád ak budete zdieľať ďalej medzi sebou a určite sa môžete tešiť aj na ďalšie zaujímavé rozhovory podobného charakteru.
Pre viac článkov a zaujímavostí sledujte náš FACEBOOK alebo INSTAGRAM.

Zdroj fotografií archív Stanislav Kocúr, zdroj titulnej fotografie: Stanislav K.

28.05.2017 23:38