"Čas má skvelý spôsob ako nám ukázať, na čom skutočne záleží."
„Vstávaj, už je čas!“ Pamätáš? Touto vetou Ťa kedysi budila mama pričom z Teba ťahala perinu, aby si sa vygúľal z postele a začal sa chystať do školy. Presne tak, reč je o čase. O ručičkách na budíku, hodinách nástenných či tých, ktoré denne nosíš na zápästí. A, skoro som zabudla! Aj o tom čase, čo neustále sleduješ na telefóne, keď sa hodina v škole opäť vlečie.
Čas - pojem, s ktorým sa denne stretávame. Dá sa povedať, že všade, navôkol straší naše vnímanie akási ceduľka s nápisom: ČAS. V škole, práci alebo len na ulici. Autobusy, vlaky, stretnutia, dni, roky sú mu podriadené. Z času predsa odvodzujeme stotiny, sekundy, minúty, hodiny, dni, mesiace a tak by som mohla pokračovať až donekonečna. Každé ráno vstaneme na vopred pripravený budík. Už tam sa to celé začína. Snažíme sa stihnúť školu, prácu, rokovanie. A to všetko, na čas! Nie je to však tak trochu bláznivé?! Ponáhľame sa. Stále sa ponáhľame a často ani nevieme kam. Čas je všade! Prečo? Pretože ľuďom, dnešnej doby, na ňom skutočne veľmi záleží. Každý by ho potreboval viac a viac. Hm, keby sa tak dal násobiť, čo? Všimol si si to? Bažíme po ňom, ba čo viac, sme na ňom závislí! Takmer pri každej dohodnutej schôdzke či udalosti ľuďom prízvukujeme, ako treba prísť na čas. Čo keby sme sa však zastavili a začali čas vnímať, využívať inak? Zamyslime sa, dostáva od nás čas tú správnu hodnotu? V niektorých situáciách ani nie. Pritom je pre nás ten "vzácny" čas tak dôležitý. No, čo keby sme ho začali považovať za niečo, čo by nás dobehnúť nemalo?
Posledné dni sa pohrávam s myšlienkou, či je lepšie mať veľa času, alebo menej. Zdá sa, že ešte som nenašla ucelenú odpoveď. Jedno som si však uvedomila. Čas je to najcennejšie, čo môžeme v dnešnej, uponáhľanej dobe, človeku darovať. Všetky dary sú pominuteľné, no čas je niečo, čo nedokážeme vrátiť. A predsa, nie v jednej piesni sa spieva, daruj mi svoj čas a tým mi daruješ kus seba. Je pravdou, že nie každý si tento čas prežitý s ňou/ním cení. No, čo by sme robili, keby sme mali vymeraný čas? Dostali by sme na život len niekoľko tisíc hodín a viac by sa nám pridať nemohlo. Čo vtedy? Čo by bolo pre nás skutočnými hodnotami? Vravíte, že si to neviete predstaviť? Ani ja. Avšak, bolo by to určite celkom iné. Dopredu by sme si premysleli, a to nie raz, komu a koľko času venujeme. Nestrácali by sme čas bezhlavými rozhovormi, či hádkami. Možno by tak bolo na svete aj menej rozpadnutých manželstiev, súdov či sporov. A kto by to stále tak robil, že by mrhal vzácnym časom, bol by len sám sebe vrahom. Myslím si, že len tak by sme boli donútení premýšľať nad každým slovom, čo z úst vypustíme a komu povieme vzácne slová ako: „Mám Ťa rád.“ Tiež si trúfam povedať, že by sa tým celkom zmenilo chápanie spoločnosti ako takej. Našli by sme skutočné hodnoty a ozajstné túžby. Nemuseli by sme si pamätať dni, stačilo by, pamätať si momenty.
Zdroj titulnej fotografie: Nikola Javorská, zdroj fotografie: Internet
19.10.2016 11:01